Brenkusov autorský pohľad je vážny, dalo by sa povedať, že niekedy až preexponovane mútny, plný húľavy a akéhosi zvláštneho smútku. Po prečítaní nie je iba smútok, melanchólia, bezvýchodiskovosť, apatia to jediné, čo ostáva na jazyku ako trpká príchuť agnostických póz. Autor dáva tušiť, že existuje cesta, ktorá v symbole prirodzeného vývoja naznačuje ďalšie smerovanie nielen v básni, ale hádam i mimo nej...

Marián Grupač

Brenkus je legitimní pokračovatel slovenské básnické moderny, především Ivana Kraska. Jako Kraskovy jsou i jeho verše odsouzeny k noci a samotě, protože co bylo, už není, zazděné do nenávratna, „po ticho mohýl“ a milostnou deziluzi. Budoucnost je krajně nejistá, plná špatných a ještě horších alternativ, „lebo to, čo nás vytvorí, / zvyčajne nás aj zničí“. Pocit nicoty je nejtíživější v současnosti, která se lyrickému subjektu jeví jako vyprázdněná, obrácená do nicoty, děsivého pseudobytí. Je vyhraněně subjektivní, symbolistní, autor symbolem usiluje dešifrovat uzamčený a chaotický svět, dát mu konturovatelnou, nějak sdělitelnou podobu, třebas tím „nejnespolehlivějším médiem“ vlastní duše. Vytváří originální a působivé metaforicko-symbolické prstence, mnohoznačné, např. „Schúlený v kúte / vkladáš svoje oči / do jamiek tmy“. Druhým inspiračním zdrojem jeho poezie je surrealismus, jeho schopnost vizualizovat lidskou úzkost a mnohorozměrnost nevědomého a podvědomého, ale v Brenkusově pojetí má primárně existenciální funkci. Katarze se ovšem nekoná.

Alexej Mikulášek

Zhodou okolností sa mi na stole ocitla aj knižka košického básnika Radovana Brenkusa Rekviem v prachu (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2002). Autor, ročník 1974, debutoval zbierkou Pochod mŕtvych (1997) a už tieto názvy sú príznačné. Aj v básňach doslova fanatická posadnutosť smrťou, prázdnom, rozkladom, rozvalinami. Brenkus trpí predstavou neexistencie vlastného ja, akoby nebol doteraz našiel svoju neopakovateľnú individualitu („ja je každý“), čiže seba-vedomie. V tomto je desivo dôsledný, pravý opak Narcisa, zdá sa mu, že sa pohybuje v začarovanom kruhu („čím ďalej od konca, tým bližšie k nemu“), nevie, čo si počať s „holým bytím“ („možno byť alebo nebyť / čo je lepšie?“). Niet tu jedinej básne bez nihilizmu, ani nijakého úniku. Ide asi o najpochmúrnejšiu zbierku básní, aká kedy u nás vyšla.

Jozef Bžoch

Autor vo svojej poézii dokázal zaujímavo spojiť obrazné vyjadrenia prostredníctvom spätného navrstvovania ich významov, ľudskú snahu prežívať šťastie naplno neoddeliteľne pripútal k dočasnosti, boj jedinca s tým, čo mu je vraj dané, podriadil istému druhu osudovosti. Ako výsledok prichádza symbolické blúdivé zakliatie.

Zuzana Kubalová

Tretia autorova básnická zbierka už názvom a prebalom evokuje v potenciálnom čitateľovi predstavu hlbokej intimity a intenzívnej emocionality, ktoré nachádzame i v jeho predchádzajúcej tvorbe. Oveľa dôležitejšiu úlohu však aj tentoraz plní obsah veršov a sila výpovede, ktorá z nich pramení. Brenkus ju navyše podčiarkuje využitím voľného verša, čo je v jeho prípade správna voľba. Nezväzuje a nebrzdí ho v individuálnom prístupe k básnickému textu a v spôsobe, akým zúročuje stopy-odkazy, ktoré v ňom zanechali a zanecháva čas, ľudia, stretnutia a vlastný potenciál citov a zážitkov. Obratne a v plnej miere využíva širokú škálu básnických prostriedkov, strieda plynulý tok slov s lyrickými kolážami, ktoré vytvára z útržkov myšlienok, obrazov, vízií i naoko absurdných slovných spojení a protikladov, ktoré knihe dodávajú dynamiku a v čitateľovi navodzujú pocit príjemného, prirodzeného chaosu.

Jitka Rožňová

Romanca s bludičkou je tragická oslava lásky vo voľných veršoch s homogénnou kompozíciou, s úvodom a záverom, v ktorej má hlavné miesto fantazijné putovanie lyrického protagonistu s bludičkou. Brenkus svoje dielo nakonfiguroval z romantických balád, démonických rozprávok, z pohanských rituálov i fantasy príbehov – tak čítame expresívne vyznania a zamyslenia v elegickom štýle novej gotiky. Zrejme tu ide o tvorenie virtuálneho azylu pravej lásky, voči hrubému svetu reality.

Radoslav Matejov

Brenkus vie, že napodobňovať prírodu v procesoch (nie vo výsledkoch), tvoriť ako ona, má zmysel. Odmieta poéziu ako imitáciu skutočnosti – vyslovuje sa skôr za tvorivý vzťah k nej. Niektorými štylizáciami pripomína prométeovskú vzburu proti bohom. Miera zduchovnenia v jeho básňach nemá podobu náboženského hľadania či nachádzania, ale metafyzického ukotvenia v každodennosti. Pri napĺňaní zmyslu ľudskej, a tým aj svojej vlastnej existencie, sú pre neho dôležité často extatické, emocionalitou nabité skúsenosti. Stachovskou sugestívnou obraznosťou sa vyjadruje k večným témam smrti, lásky, večnosti, totálneho zániku..., ktorými odpovedá na „tiene“ a vyprázdnenosť bytia súčasného človeka, čím poukazuje aj na stratu jeho existenciálnej istoty.

Tibor Kočík

„Spodním proudem“ a současně jakýmsi svorníkem většiny Brenkusových próz je strach z paradigmatu nastoleného Kainovou bratrovraždou a pokračujícího dnes civilizací smrti, cíleného zabíjení: cesta poznání, k čemusi ideálnímu, řekněme do ráje, k harmonickému splynutí duší, aťsi bez Boha, vede přes peklo, onen přízračný i žitý (před)obraz světa: „Najprv musíme uzrieť temnotu, až potom si nájdeme cestu k svetlu.“
Brenkus je zrcadlo našeho snění, čehosi podvědomého, relativního a krutého, jako diamant obalený slizem a hlenem, tuhnoucí v posledním okruhu pekla, stvořeného lidskou fantazií.

Alexej Mikulášek

Brenkus-prozaik a Brenkus-básnik sa nepriblížili len spracovaním rovnakého tematického okruhu. V kompozícii poslednej básnickej zbierky bola využitá epizujúca následnosť spojená s ply­nutím ľudského života. V textoch Návratov pekla zasa nájdeme silnú lyrizáciu. Pozoruhodný zmysel pre detail autorovi umožňuje dôkladne zachytiť kolorit rôznych miest v rôznych dobách. Dokonca i tu by sa dalo uvažovať o rozhovoroch s literárnou minulosťou. Akási poeovská tajomnosť či baro­kový naturalizmus posmrtného života totiž nadobúdajú nové kontúry. Práve občasné smerovanie expresivity k estetike nepríjemného nemusí čita­teľa vždy očariť.
Lyrickú rovinu textov dopĺňa bohatá meta­forika a symbolika. Metafory nevstupujú do po­viedok len jednotlivo. Jednou z najzaujímavejších úrovní Návratov pekla je spôsob spájania statickej a dynamickej zložky príbehu, tak, aby sa navzá­jom sémanticky dopĺňali. Celá poviedka sa pritom stane jednou metaforou vytvorenou z množstva obrazov. Ich konotačný priestor je veľmi široký: začína pri symboloch, ktoré sa stali literárnymi konštantami, zahŕňa ich významové aktualizácie a končí pri originálnych vyjadreniach.

Zuzana Kubalová

Prozaický debut Návraty pekla rýchlo upútal pozornosť a vzbudil rozporuplné reakcie v radoch literárnych kritikov i čitateľov. Autor sa v nich prejavil ako provokujúci rozprávač nenúkajúci iba fiktívne príbehy, ale nastoľuje otázky, s ktorými sa dodnes vyrovnávajú filozofi a teológovia. Brenkus sa vo svojich prózach zamýšľa nielen nad (ne)zmyslom dogiem a jednotlivých učení, ale ich aj priamo pretvára skrz konanie a myslenie literárnych hrdinov. Zbierku próz do uceleného rámca spája motív večnosti, antinómia smrti a posmrtného života, opodstatnenosť samovraždy, význam zázraku a sna. I keď sa zdá, že autor svojimi poviedkami útočí na spirituálny svet, nie je to tak. Prózy nie sú bezbrehým obviňovaním Boha a duchovenstva, ale hľadaním zmyslu vlastného poslania s vedomím, že na konci tunela čaká svetlo... V každom prípade Radovan Brenkus vniesol do súčasnej slovenskej prózy nové videnie, azda i novú líniu umeleckého vyjadrovania. Nie je rozprávačom atraktívnych príbehov, ale nastavuje tvár javom, ktoré sužujú bytie človeka. Tak, ako je to vyjadrené v poviedke Nebeská záhrada v pekle. „Skutočný umelec sa stáva všetkým, nastavuje sa ostatným ako zrkadlo.“

Alena Štrompová

Cieľavedome, bez ohľadu na mienku kritiky, buduje básnik Radovan Brenkus (1974) od zbierky k zbierke svojbytný, pritom kompaktný svet, ktorý len sporadicky vykazuje väzby so zmyslami overiteľnou realitou. Niežeby sa nedali identifikovať jeho stavebné prvky alebo obmieňané konštanty. V najnovšej, štvrtej zbierke Dym z ríše tieňov viac ako dosiaľ autor upozorňuje na „ja“, ponajviac v opozícii voči „ty“, zriedkavejšie „vy“... Priestorovo sa preferuje cintorín – jeho scenéria spolu s príslušnými rekvizitami slúži ako pozadie na reflektovanie procesov práchnivenia a rozkladu, asociuje zmar a zánik. Nejde o pózu, skôr o dôsledok úsilia dopátrať sa, čo má nasledovať po tom. Útecha, akú poskytuje viera, sa relativizuje, či priamo odmieta, ani vyhliadkou na nesmrteľnosť sa nekompenzuje smútok za stratou blízkeho. Zaťatosť, s akou Brenkus kultivuje svoju predstavu poézie, pôsobí impozantne, pravda, kam ho táto cesta dovedie, nedá sa zatiaľ predvídať.

Ľudovít Petraško

Hovorí Brenkus opatrne o tom, že peklo vlastne žijeme na zemi, a každodenným, stále väčším a zreteľnejším, zaznamenateľným priblížením k smrti sa tešíme na tak vychvaľovaný a prekrásne zobrazovaný raj? Nie, asi nehovorí, lebo toto by bola len ďalšia interpretácia básne, ktorá je sama osebe interpretáciou neprenášateľnosti okamihu – zážitku, pri ktorom sme boli s niekým blízkym. Alebo aj sami. Je popisom čohosi takého intímneho a osobného, s čím by sme sa len neradi chceli deliť. (A málokto vie, aká plná a zároveň strašne prázdna môže byť samota básnika.) Brenkus sa chvíľami delí s nami o iskierky intimity, vraví opatrne, ale úplne otvorene o láske, nech je akákoľvek. Vždy je to láska. Vraví aj o priateľstve, hľadaní, strácaní a spomienkach, z ktorých si skladáme približnosť pamäti. Brenkus je básnikom opatrného ohmatávania vecí, pozoruje miazgu, ktorá vyteká zo stromu, a v odlesku opálovej živice vidí jablko. To, čo v týchto veršoch čitateľa najviac prekvapí a azda aj vydesí človeka, ktorý neprešiel surrealistickými slovníkmi, je celkom konkrétna, ľahko predstaviteľná obraznosť. Obraznosť v zmysle hyperrealistickej fotografie, ktorá nám po prečítaní pár riadkov môže vyvstať spoza privretých viečok a doženie nás až k vzlyku.

Andrijan Turan

Od nepamäti bola smrť základným kameňom každej kultúry; určovala celkové nasmerovanie povahy a zmyslu života. Kultúra sa líšila od iných kultúr tým, čo si myslela o smrti. Originalita chápania smrti značila aj originalitu pulzovania kultúry. Brenkus píše, akoby písaním chcel nájsť slovne uchopiteľný einsteinovský vzorec smrti, pravidlo pravidiel, univerzálnu rovnicu bdelého bytia ako opozitum k hľadaniu teórie všetkého, o ktorú sa usiluje moderná fyzika.
Spôsob, akým sa Brenkus zmocňuje témy, je melancholický. Patrí k najmelancholickejším básnikom na Slovensku. Freud dával melanchóliu do súvislosti s takou stratou, ktorej si človek nie je vedomý, na rozdiel od smútku, keď si stratu uvedomujeme, aspoň do určitej miery. Takouto nevedomou stratou je pre Brenkusa samotný život, ktorý ešte len bude stratený. Balansujúcou rovinou tohto stavu je melancholická nedôležitosť rozhodovania sa v mene vopred strateného rozhodnutia.

Dana Podracká