Radovan Brenkus
Dohoda s diablom

Vietor plachtí nad chodníkom, ktorý nestačí prijímať kvapky na teplé telo. Prudko prší a voda sa z neho potokmi leje do kanálov na kraji cesty. Dážď počas letnej noci vyťukáva organovú fúgu v mohutnom rýchlom tempe a mne sa chce prenesmierne plakať. Ako vetru, čo rumázga, fúka píšťalami, komínmi vzdialených chatrčí, ako vetru, čo opakuje v hlbších tónoch melódiu dažďa. Predo mnou preletela guľa. Tuším čierna mačka. Azda tam za plotom striehne na mňa smrť. Keď príde, určite bude vyzerať ako ja. Už cítim, ako mi dýcha na krk, ako stojí priamo za mnou.
Tackám sa s fľašou v ruke a sem-tam ma podoprie plot vrúbiaci cintorín. Mám chuť vraždiť, nech sa niečo deje, zmlátiť niekoho alebo rozdrviť skaly. Vrie to vo mne. A pritom cítim aj únavu, ktorá mi pritlačila viečka celučkým vesmírom. Mám chuť si tu niekde ľahnúť a už sa neprebrať, natrvalo zostať v sladkom opojení bezvedomia a nič nevnímať, žiadnu bolesť. Preto nenávidím a zároveň milujem spánok. Akoby som sa ocitol v zástupe ľudí, čo čakajú na hromadné ukrižovanie. Na jednej strane plný protestu proti zverstvu, a na druhej otupený, zmierený s osudom ako myš pri pozorovaní hada. Hoci som namol, podarilo sa mi otvoriť bránku, ktorej zaškrípanie v pántoch sa vpichlo do spoteného vzduchu, a dostať až k hrobu s nápisom:

Mária Lujza von Truman 4. 3. 1675 – 10. 4. 1695
Spi sladko!

Pri pohľade na portrét dvadsaťročnej krásky mi spadlo srdce na mramor, vnútornosti sa poprehadzovali, črevá zauzlili a hrdlo akoby mi škrtili trasúce sa dlane. „Prečo, Bože, vysvetli mi prečo!" zakvílil som do tmy. Nevraživá tma ako z očí zaviazaných pred popravou. Prenikla cezo mňa, až som sa stal jej vnútrom. Netopiere sa hompáľali dolu hlavami pod rímsou kaplnky. Bol to taký zúfalý výkrik, že sa zaknísali okolité stromy. Nie, ešte som sa nedostal z toho, že milovaná manželka podľahla čiernemu kašľu.
Kolenami som pritlačil hrob a opretý oň lakťami začal som odhrabávať hlinu. „Mária, vráť sa! Prečo si odo mňa odišla?!" Sýte svetlo ošľahlo tmavý priestor a vysoko zadunel hrom. Rozhojdal netopiere, ktoré sa k sebe pritisli, a potkany zaliezli do dier na hlavnej cestičke. Tá obsypaná kamienkami viedla naprieč cintorínom. Zemina mi oddeľovala nechty od prstov, no vnímal som len pálivé svrbenie. „Bože, kde je spravodlivosť?! Prečo si mi ju vzal?! Mal si si zobrať radšej mňa!" Už som nevládal odhrabávať blato. A tak som sa unavený váľal od jedného mramorového okraja hrobu, kde sa nachádzala nedopitá fľaša, k druhému. Zhodil som ju, ani neviem ako. Myseľ bezútešne lamentovala za všetky zatratené duše a za Máriu. Spadol som na črepiny, rozrezali mi ruky až na kosť. Lopotne som sa postavil a obviazal si ich provizórne vreckovkami. A veru, mal som čo robiť, aby som nabral správny smer.
Keď príde smrť, bude vyzerať ako ja. Príde s nekonečnou temnou ničotou, kde nebudem vnímať ani teba, Mária. To je to, čo ma najviac trápi. Že naveky zabudnem na teba, ako si už na mňa nespomínaš ty. Viem, netrápilo ma to pred mojím počatím, nebude ma ani po mojom zániku, lebo jednoducho nebudem. Napriek tomu ma to hrozne hnevá. A preklínam všetko, aj toho, koho sme si stvorili. Najväčší strach mám práve z nestrachu, keď mi bude všetko ľahostajné. Prečo? Pretože o tom viem. Zožiera ma, že si potom nebudem pamätať nič, čo sme spolu prežili, ani teplo náruče a záhadne rozkošný úsmev, ani pritúlenie hlavy do lona, keď si mi na chvíľu bola matkou. Že už nikdy nepocítim tvoj dotyk pri vôni tvojho tela. A s čím sa viem zmieriť najmenej? Že potom ma to nebude ani len sužovať.
Neznášam spánok pre stratu spomienok. Milujem ho, lebo ma odľahčí od hrozných zážitkov, a znova nenávidím, pretože sa mi uľaví od všetkých spomienok, pretože ma desí ako smrť.
Opustil som cintorín.
V diaľke na chodníku sa matne zjavila postava. Približovala sa a ja som neodhadol, či ide o muža alebo ženu. Oči mi voľakedy zasiahla vlčia tma. Keď postava podišla bližšie, zbadal som elegantného muža s cylindrom ebenovej farby a dlhým tuhočiernym plášťom zopnutým pod krkom. Fúzy si na krajoch jemne vytáčal a pásik chlpov sa ťahal od spodnej pery po bradu. Dlhé, na koncoch kučeravé vlasy mal zopnuté. Okrem ofiny, ktorá v dvoch pramienkoch hladila mäsité líca. Tvár s výrazom skúseného mušketiera.
„Zdravím vás, Teodor," oslovil ma. Vyvalil som oči. Ako uhádol moje meno? Hneď som sa upokojil, lebo aj keď mnohí sú pre mňa neznámi, vedel som, že väčšina ma v tomto lesnatom kraji pozná. „Viem, čo sa vám stalo. Cítim s vami, úprimnú sústrasť." Bodaj by nie, pomyslel som si, veď o tom vie hocikto v meste. Máločo sa tu ututle.
„Nič neviete. Vôbec nechápete, ako mi je. Prišiel som o všetko."
„To si myslíte vy. Viem sa vžiť do vašej situácie. Chápem nevýslovnú bolesť a chcel by som vám pomôcť."
Jeho úsilie utešiť bezmocnú tieseň ma v kútiku duše potešilo a dodalo mi viac dôvery, hoci som ho stále pokladal za miestneho tuláka. Hádam okradol nejakého šľachtica, aby mohol zapôsobiť vzhľadom.
„Vari ste nespadli z neba, aby ste mi pomohli?"
„Odtiaľ dozaista nie, ale voľakedy som prežil to isté čo vy."
Ak tento muž bol v rovnakom rozpoložení, asi ho zbytočne podozrievam z niečoho nekalého. Poskytol mi ešte viac odvahy, aby som ho bral ako seberovného. Pravdepodobne sme chudáci na nerozoznanie, stretlo nás nešťastie s podobou dvojčiat. Takíto ľudia sa skôr pochopia.
Spomenul som si na Máriu. Predstavoval som si, ako tam dole pokojne spí, uzavretá úzkym priestorom rakvy bez svetla, kde nie je miesto na šialené milovanie, ba ani na môj dych a jej výkrik. Ach, Mária, moja stratená Mária. Hladkal som jemnulinkú tvár, bozkával pery, hebučké malé prsia, každý mäkulinký záhyb pokožky. Vzdychali sme. Srdce mi tĺklo v nej a jej zrýchlene búšilo v mojej hlave. Tma. Nič, čoho som sa dotýkal, mi nepatrí, zobrali si to cudzie ruky ohavnej tmy. A tie ju jakživ nepoláskajú, neuchlácholia jej boľavé roztrpčenie ako ja! Tma, tma, tma. Prekliata čerň v rakve, z ktorej vyliezajú červy. Aké kruté! Až keď človek skúsi vyhrabať z hrobu svoj verný obraz, pochopí, čo je márnosť. Pred takou bezmocnosťou uteká aj zubatá, keď má seba na jazyku. Chlapík akoby spozoroval predstavy, preto som nebadane pokračoval v rozhovore.
„Myslím, že vám rozumiem, ale viete rovnako ako ja, že nám dvom sa nedá pomôcť."
„Chcem povedať," zaváhal, „že som k vám prišiel iba preto, aby som vám pomohol." Pozrel som naňho a smial sa cez slzy.
„Vari ste diabol? Privediete mi Máriu späť medzi živých?"
„Na tom nezáleží, no môžem vám sľúbiť, že sa stretnete a budete spolu." Smiech sa nedal udržať. Sadol som si do kaluže. Bol som premočený do nitky, a bolo mi to naskrze jedno.
„Čo za to chcete? V týchto časoch nikto pre nikoho neurobí nič zadarmo."
„Vidím, že ste múdry. Stačí, ak sľúbite, že počas piatich rokov nepomôžete nikomu, kto to bude potrebovať." Chlap nadvihol cylinder a nad horizontom sa prosebne zablyslo.
„Myslel som si, že ako diabol zariadite, aby mi v tomto období bolo splnené akékoľvek želanie, a že napokon si zoberiete dušu, ktorú by som vám teraz upísal."
„Niekoľko duší je viac ako jedna."
„Takže zmluvu podpísať krvou netreba?" Premočené skrvavené uzlíky na vreckovkách som silnejšie a silnejšie stískal v dlaniach.
„Netreba," oprel o mňa mŕtvolný zrak.
„Škoda. Očakával som, že áno," uškrnul som sa. „To by bol život. Aspoň by som žil naplno. Ako kráľ, hoci nakoniec by som dopadol strašne." Dialóg som nebral vážne, tento druh humoru sa mi zapáčil. Iste mám do činenia s opilcom, čo sa nudil cestou z hostinca domov, aj keď sa to na prvý pohľad nezdalo.
„Čo sa stane, ak sľub nedodržím?"
„Potom sa ja ocitnem na vašom mieste a vy na mojom. Naše pozície sa vymenia a prídete aj o svoju Máriu."
„Prečo by nie, súhlasím." Beztak som o ňu prišiel. I keby sa čosi také stalo, čo je sprostosť, horšie ako doteraz mi nebude. „A čo z vašej strany?"
„Z môjho hľadiska, Teodor, nesplnenie sľubu neprichádza do úvahy," zaiskrilo mu v očiach. „Musíte mi veriť. Uzavrime ústnu dohodu. Potvrdíme ju tým, že sa napijem z vašej krvi."
„Dúfam, že sa ja nemusím napiť z vašej, pretože mi momentálne nie je najlepšie od žalúdka." Rozhovor nikam neviedol, zachádzal priďaleko. Chcel som ho ukončiť, bolo mi chladno.
„To nebude potrebné," povedal nakoniec.
Mláka ma trochu prebrala, narovnal som sa a z recesie som nastavil ruku. Keď k nej priložil ústa, odvrátil som hlavu, jednak aby mi neprišlo zle, a jednak od preľaknutia zapríčineného bleskom, čo rozťal buk. Po rane ako z dela som mihol hlavou naspäť, neznámy tam už nestál. Vybral som sa do najbližšieho hostinca.
V bujarej atmosfére krčmy som zabudol na dotyčného, ktorého šikovnosť rýchlo sa vypariť mi nedala pokoj. Konečne som sa ohrial, osušil. Krčmár ma obskakoval do rána. Neskôr ma pristavený koč, keďže som koňa kdesi stratil, odpratal do rozľahlého zámockého sídla, kde sa o mňa postaralo služobníctvo.
A potom... Potom udalosti nabrali nečakaný spád. Tri roky ubehli ako voda padajúca zo skál, tichom veštili búrku. Začalo sa to dňom, keď...
Lesné rohy sa rozliehali lúkou, kone rozrušene postávali a psy brechali. Po poľovníckej ceremónii, ktorú so starodávnymi tradíciami udržiavame, rozdelili sme sa do štyroch skupín. Naša, kde bol okrem mňa apo, brat, strýko a traja priatelia, sa dlho náhlila za raneným jeleňom. Otec ho nie veľmi šťastne trafil. Až psy nás k nemu priviedli. Čulý starec, vďaka ktorému existujem, rozlomil vetvičku. Jednu vložil mŕtvemu jeleňovi do pysku, druhú si po priložení na ranu dal za klobúk. Vystrelil do vzduchu a krovie vyfúklo vyplašeného diviaka. Darmo sme doň pálili, otca napichol na kly.
Lov sa skončil predčasne. Bez hostiny. Na zámok doľahol všeobecný smútok a rozstrieľaného diviaka sme hodili psom. Po otcovom pohrebe sa vytratili aj posledné radosti. Iste som nebol na vine. Hoci by som ho neviemako chcel zachrániť, nestihol by som namieriť a vystreliť, skôr než otca zasiahli vyčnievajúce zuby. V tom okamihu zvládnuť okolnosti nebolo v ľudských silách.
Raz som sa prechádzal po trhu, kde ponúkali všemožné dobroty, od pečiva cez cukrovinky, ovocie a zeleninu až po sušené ryby. Asi päťročný chlapec vyfrčal z chatrče, matka ho hlušila palicou hlava-nehlava.
„Pomóóóc, pomóóóc," zvíjal sa na kamennej dlažbe.
„Čo robíte! Chcete ho zabiť?!" Nedalo sa na bitku dívať.
„Čo sa staráte?! So svojím deckom si môžem robiť, čo chcem!"
Namosúril som sa na otrhanú žobráčku. Už-už som sa priberal zariadiť príslušné opatrenia, lenže... Vnútorný hlas mi pripomenul, čo som raz sľúbil. Zostal som stáť, namiesto aby som prinajmenšom odtiahol matku, kým jej syn, ktorému tiekla krv z nosa aj uší, sa ponoril do bezvedomia a už sa neprebral. Najradšej by som ju dal rozštvrtiť. Voľačo mi však prikázalo, aby som sa krotil, a prinútilo ma to ako zbabelca cúvnuť do uličky. Pridlho som nechápal, prečo som sa takto zachoval, a zaprisahal som sa, že viac nevykonám takú hlúposť. Stretnutie akoby v sne a dohoda s čudným mužom mi môže byť ukradnutá.
Po niekoľkých mesiacoch som popíjal v hostinci Pod lampášom. Muzikanti vyhrávali, spievali sa staré vojenské piesne, pochabo sa krepčilo, štrngalo krčahmi, až sa rozbíjali.
„Poď ku mne, holubička," obchytil jeden zo žoldnierov krčmárku.
„Prestaňte! Nechajte ma!" vytrhla sa mu.
„Ty nám odvrávaš?! Chlapi! Na stôl s ňou a podržte ju!"
Ženu položili na stôl. Štyria ju zdrapili za ruky a nohy tak pevne, že sa nemohla pohnúť. Žoldnier, ktorý vyprovokoval galibu, si stiahol nohavice, nadvihol károvanú sukňu a prisal sa ako chobotnica k obeti. Krčmár udrel medeným krígľom jedného z nich po hlave, druhý žoldnier ho sklonil rýchlym švihom do brucha a zásahom päste do tyla ho uspal. Hostinec stíchol. Ďalší žoldnieri sa na krčmárovej žene striedali, štyria jednostaj držali chuderku ako v okovách. Nebolo počuť ani komára, čo dosiaľ otravoval. Iba posledné volanie o pomoc úbohej plavovlásky.
Strach prikoval všetkých k dreveným stoličkám s vysokými operadlami. Prizerali sa vytreštenými očami. Nikto pre záchranu nešťastníčky neurobil nič. Prečo by som mal práve ja? Mohol som zavolať nočnú hliadku alebo svojich vojakov. Isto by si nič nevšimli, keby som vybehol von. Sám by som ich totiž nezvládol a ostatní, ako som ich poznal, by zutekali bez pohnutia prsta. Nestalo sa tak. Pridal som sa spontánne k divákom. Reku, veď sa ma patália netýka. To potvrdilo aj šepkanie vnútra – ... nikomu, kto to bude potrebovať.
Medzi nás ktosi zavítal. Zistil, čo sa deje, a zaútočil na násilníkov bez rozmýšľania. Strhla sa bitka. Dvaja okrem krčmára ležali s rozbitými hlavami. Mladý chlap, ktorému pri zápasníckych pohyboch nebolo vidieť do tváre, značne odolával, napokon ho jeden žoldnier objal zozadu tak mocne, že sotva využil ruky a nohy, a druhý, keď mu narovnal doriadenú hlavu potiahnutím za vlasy, ho podrezal ako prasa. Kým som sa stačil spamätať, všetci, čo vládali chodiť po alkoholickom opare, zdúchli ako víchrica. Podišiel som k mŕtvemu, zatiaľ čo znásilnená krčmárka kľačiaca nad manželom sa medzi troskami hostinca modlila k Bohu. Musel som pokľaknúť aj ja, skloniť hlavu do dlaní a hlasno zaplakať: „Preboha, prečo?! Prečo som nepomohol?! Prečo ho zabili?!" Objímal som totiž brata. Nešťastnou náhodou vstúpil na nesprávne miesto v nesprávnom čase.
Správa od sestry, že žoldnierov pochytali, mučili a popravili, ma nepotešila. Prenasledovala ma myšlienka odpornej viny. Čoraz hojnejšie som myslel na tajomného chlapíka, či dohodu bral vážne alebo nie.
Mohol som zachrániť nielen brata, ale bezpochyby aj otca. Keby som pomohol, nič by sa nestalo! Takto prídem bezdôvodne a daromne o celú rodinu. Pre tvrdohlavosť! Žeby toto chcel, keď uštipačne vravel, že niekoľko duší je viac ako jedna? Čosi hmatateľné pre život nemáme právo obetovať pre to, čo je stratené. Mária sa aj tak nevráti. Kašlem na všetko, čo sa prihodilo. Na vine bola opitosť, podviedla ma fantázia. Aké smiešne jej bolo veriť. Upadla vo mne do zabudnutia? Pravdaže, už dávno...
Je možné, že si namýšľam. Tieto myšlienky ma síce upokojili, no svedomie mi prehrýzlo mozog. Uľavilo sa mi, až keď som si roztrieskal hlavu o stenu komnaty, kde som sedel a umáral sa zádumčivým pohľadom na obrazy.
Mária sa mi často zjavovala v snoch. Sedela na mramorovom okraji hrobu, kde ju pochovali, vstúpila do nej melanchólia celunkého sveta. Neplakala, a po skľavenej tvári sa jej rinuli slzy. Lozili po nej pavúky a hladila ozrutánskeho vlka, ktorému svietili oči a vycerené zubiská. Vlk obišiel hrob a vnoril sa do útrob hmly. Zo zeme, kam dopadali slzy, rástli tŕnisté kry s ružami. Obvíjali Máriu, zostala v ich zajatí. Vysušili sa a chrastiace kríky rozhrnuli hady, raždie zrovnali s prsťou. Mária bez jediného pavúka ronila kvapky krvi. V spleti hadov prikročil k nej onen chlapík, ktorého som stretol pri cintoríne, ochotne mu podala ruku a odchádzali, otočení chrbtom ku mne. V tej chvíli som sa zobúdzal preľaknutý. Nie, nezoberie mi Máriu. Mŕtvu istotne nie. A keby som sa aj ocitol na jeho mieste, na rodnom zámku je určite bohatší ako ja. Chcel by sa on vymeniť so mnou? Nech sa páči. Svoje postavenie popri chátrajúcom majetku však neželám ani najposlednejšiemu bedárovi.
V jedno slnečné popoludnie som v duchu rátal kroky. Posúvali ma do centra mesta, kde sa nachádzal zamrežovaný priestor. Od zvedavosti som sa zamiešal do davu pľuvajúceho na úbožiaka v klietke hanby. Čupelo tam zafúľané dievča oblečené v handrách. Pripomínalo mi Máriu. Ba čo viac, keby som nevedel, že je mŕtva, bol by som presvedčený, že ide o ňu. Rozhodol som sa, že dievča vyslobodím. Rozhodnutiu som sa potešil, lebo od Máriinej smrti sa toho udialo viac ako dosť. A aj na mňa toho bolo priveľa. Nič ma teda nezastavilo a na záhadného chlapíka som prestal dbať.
„Čo spáchala?" vyzvedal som od zbrojnoša.
„Je to cudzoložnica. Zhrešila," strážil ju prísnym zrakom.
„Nepustili by ste ju?"
„Nemôžem, doplatil by som na to. Rozkaz je rozkaz a ten neporuším."
„Neverím vám," vytiahol som mešec a strčil mu ho do ruky, „naisto sa niečo dá urobiť."
Zbrojnoš okolkoval, poťažkával peniaze. A predsa sa dal presvedčiť. „No dobre," riekol, „jej čas by o chvíľu aj tak vypršal." Otvoril klietku a dievča, čo z nej vychádzalo, mi pohľadom poďakovalo. Ako uštvané zviera sa rozbehlo od pokrikujúcej masy k trhovisku, stratilo sa za bazilikou.
Po týždni som sa vydal na cintorín, rozpomienka na Máriu opäť rezala vnútornosti. Slnko sa skotúľalo za kopce a súmrak rozhodil po oblohe kúsok ovčej vlny. Pri hrobe som sa pristavil s pocitmi, aké má jahňa pred porážkou. Nečakane ma premkla hrôza, pocity jahňaťa umocnilo zdesenie. Očami som zavadil o epitaf. Netušil som, odkiaľ sa vzal.

Mária Lujza von Truman 4. 3. 1675 – 10. 4. 1695
Teodor Amadeus von Truman 7. 2. 1669 – 17. 5. 1700
Odpočívajte v pokoji!

„Ako môžem byť mŕtvy, keď som živý?" Uvedomil som si, že som zomrel práve dnes, keď ubehlo päť rokov od stretnutia, ktoré som považoval výlučne za sen. Zrak mi od strachu priľnul na náhrobnom kameni. Bol na ňom môj portrét... S tvárou muža, ktorého som kedysi spoznal.
Luna pripomínala jednu z mincí zaplatených za dievča, zletela z obzoru a zapálila krík. A ja som vedel, že predpoveď je dokonaná. Pochopil som, že sa už odtiaľto nevrátim, lebo ako nemŕtvy som pod hrozbou vlastnej samoty odsúdený na večné blúdenie cestami sveta, kým na rázcestiach prekliateho ľudského rodu nevyzbieram všetko, na čo sa zabudlo, alebo nenájdem rovnako strateného blázna s mojou podobou.
Možno to je smrť, ktorá vyzerá ako ja.