Vídať známe tváre v cudzích,
lebo cieľom pohybu nie je pohyb.
Pláva sa, neustále pláva.
A hoci človek, morský vlk,
myslí na bielu vlajku,
svoj ostrov musí nájsť bez hľadania.
Zápas s vlnami nevzdáva,
aj keď vie, že stroskotá
v nočnej búrke bez mračien.
Keď z pohybu rýb vyčíta citlivosť vody,
poslanie mora v úprimnom plači,
vyšle fľašu s listom. A vlny,
predtým kruto ľahostajné,
spozornejú, až sa doň nachýlia,
vraky vyplavia truhlice pokladov
a vo vráskach rozkvitne pena,
pretože pri pohľade na let vtákov,
jemu podobných druhov,
leží na druhej strane mora
ostrov iný o plavbu.

 

V predposlednom obraze
stále stojím predo dvermi,
za ktorými sa nedá nič precítiť.
Kto velebí blaho na večnosti,
nech sa tam ponáhľa.
I seladóni, ktorí tak nenávidia smútok,
že si na oltár kladú telo,
akoby sa raz mali nájsť v sebe,
hrajú slasť, po ktorej volá pustovník.
Koľko liekov sa predáva,
aby sa virtuóz stal svojím nástrojom:
od rozptýlenia cez hrdinstvo
na nebezpečných cestách až po boha.
Radšej zúfalstvo na dne čírych očí
než zmierenie sa s tvárou, čo klame.
Opierať sa o také dvere neznačí ujsť,
ale vrátiť sa do trinástej komnaty,
kde ma maliar kladie na plátno:
prenikavo bude načúvať mojej nahote,
až schúlená umriem od ohňa.

 

Z rozkoše sme vyhnali otrávený sen,
aby jej erupcie prekračovali prežívanie.
Galantne mimo umelých kulís,
pochabo v štípaní smiechu.
Ako sme len dychom ohli stromy,
až zaprašťalo v uzlíkoch tela.
Cudzie kroky v ňom, sny bez náhrady,
sprevádzali vyššiu zmyslovosť.
V spŕške hniezdiacich plameňov.
Kto nájde zánik bez odliatku tváre,
ocitne sa na ceste do svätyne,
akú sčasti prezrádza oheň ohňu,
aby v nej nevyschol prameň.
Ako nás len strhol tento vietor.
Veď ani krása nepochádza z bolesti,
ale zo zvrátenia trýzne na smäd,
čo nahmatáva vietor v štrbinách tela.
Udržiava sa vzácne nedokonalo,
tak blízko po uhasení, že z jeho hry
nemusí vôbec nič vyklíčiť.

 

Z jamy zarastenej machom
sa nevykloním do chiméry,
ktorou sa opona spúšťa naveky
na nesplnené posledné želanie.
Ak mám zomrieť opätovne,
nepodpálim svätyňu. Netúžim
byť zapamätaná ani v modrinách,
aké nebu spôsobujú bezradní,
keď skuhraním rúcajú chrámové stĺpy,
zanechať výtrusy a premeniť sa
na skamenelinu uprostred sveta.
Radšej ešte raz spojiť si pery.
V sadoch hmlovín vyzbierať zárodky
planét a naposledy si spáliť prsty.
Nech prach, nemý svedok, skloní ústa
k peľu, od ktorého vzbĺkne noc,
a ležiaci v rakvách si podávajú ruky.
Čas prstom kreslí znaky do piesku,
bez čiar na dlani skladá správu
o vzácnejšej, netušenej obeti.

 

Oko blúzniace spod ľadovca
si želá, aby sa rieka nezastavila.
Akoby ľudstvo malo trvať naveky.
No po hostine sa vchádza do komnaty,
kde i hra ohňa zhasína v blízkych.
Na kvetné lôžko si líhame,
unavení z putovania džungľou.
Jeden v druhom sa roztápame,
držaní jemne. Za pravé slzy.
A sviece na oltároch jaskýň
sa zvonivejšie zapaľujú krídlom.
V belasej hodine jednookého spánku.
Tvoj portrét vo mne šmátra,
kým anjelská bytosť nikoho
premaľúva visiace obrazy,
aké ronia vosk, a prikrýva nás
jedinou teplou farbou.
Navždy ho budem cítiť takto,
keď sa skamenená už len dívam
na nevinne bezmocnú krajinu.