Rozplynuté a zabudnuté

Vstaň z mŕtvych, konkubína satana,
rozbitá v priestore na častice.
Zo zraku ti srší dieťa, opantávajúci úsmev.
I výčitka, čo sa chystá kohosi
slastne pošliapať. So zápachom hriechu.
Vnoriť tak pery do oblín
a špičkou jazyka, hoci by sa bránila,
dotknúť sa päty ich dna, ale...

Okrem starej fotografie
si zanechala vír farebného lístia,
v ktorom sa rozfúkli hriechy,
a čím viac bledneš na papieri,
tým viac sa vietor stáva vetrom.

 

Zhadzovanie hniezd

Získame, čo je neskôr.

Rozfúknutie popola vetrom.

Bezoblačno do mŕtva:
večer našli vyschnuté kvety
pod krížmi otočenými naopak.

Vtáci sa kropia semenom.

Nepátraj po mne vo vetre,
keď budeš plakať,
zmiznutím sa objavím v tebe.

 

Ďaleko od rána aj večera

Vŕba ohne prúty do rybníka
a nenapije sa ani z teba.
Tak nejako je to s nami,
kým cievami vpíjame spodné vody.

Zážitky putujú na dno
a kamenejú na čosi neznáme,
na odľahlé predstavy
(trochu zatrepocú v bahne)
podobné vrakom lodí.

Ten, kto sa večer prejde
na troch nohách po brehu,
zostane stáť kamenný.

 

Nad neznámym hrobom

Cintorín tak ťahá zrak,
že spôsobuje slepotu.
Upokojuje krížmi
a slastne vnára myseľ
do absolútneho a mäkkého
čierneho zamatu.

(Akoby sa chystal preniesť
únavu mŕtvych
a zahaliť ma ich spánkom.)

Sluch ešte neodchádza.
Hrob, odkiaľ počujem seba.

Kam sa podel tranz davu,
rezká hudba a hýrenie,
ktorým si sa nadchýnal pri smiechu?
(Tanec je milostný rituál zubatej,
spájanie prvého s posledným,
miešanie rozkoše s bolesťou.)
Dnes spíš bez utišujúcich dotykov.

A všetky príhody vedno s tebou
ostali na jazyku jedinej milenky.

Vedel si o jej úmysle dávno predtým.
Keď si sa smrteľne oddal tancu,
akoby poslednému milovaniu so ženou,
pod zrakom ktorej si zomieral.

 

Zlatá socha

Potáca sa tvárou vesmíru.
Z hrude trčia krvácajúce telá.
Po lícach sa rinú slzy.

Zuhoľnatené temno omamuje slnko,
svedkovia zatmenia sa zrútia
do slaných záplav po prasknutí hlavy.

Jej bezhlavý tieň, tieň rozbitej tváre,
zostúpi k mokrým chodidlám
opitej večnosti. Na ohnivý oltár.
V ďalšom chladnom chráme
bude namiesto holubov
znova kŕmiť potkany.

 

Cesta je cieľ?

Zavrieť olovené viečka
a už ich neotvoriť.

Niečo, čo sa v tebe zlomilo,
reže a reže. Až takou únavou,
aby sa nezaspalo na večnosť.

Hľadáme, stále čosi hľadáme
a zároveň sa nenachádzame.

Prebdená noc, v ktorej sa túlaš
údolím potratených hviezd,
ti do viečok vtĺka spomienky.

Také živé, až ti je zúfalo ľúto,
že v rovnakej chvíli
si ich vo filme nepremietol nikto,
kto ho vytvoril s tebou.

A pritom je to príbeh
o najväčšom žiali,
o našej strate Boha,
o jednej nepokojnej ceste,
na ktorej sme si zvykli na bolesť.

Len opakujúci sa príbeh
o zrode, živote a smrti.
A cesta sa v sebe končí zdanlivo,
keď sa cieľ mení hľadaním.

 

Vtáčia perspektíva

Smrť je nebo
o horkosť jemnejšie,
o farbu bledšie,
o jazvu necitlivejšie,
o dym z ríše tieňov voňavejšie,
ticho odľahčené o hluk.

Čaká, celá bez zmyslov.
Temná cudzinka v plášti,
na návšteve bez ohlásenia.
Požičia si telo a daruje nám krídla,
keď podivný okamih mení
na sťažka vyšepnuté amen.

Zmráka sa nad nami
bez ozveny druhého kráľovstva.
I prach sa rozpadol na svoj počiatok.

Ranami v srdci rozžeraví telo,
od kostí po kožu nás zaleje ako láva
a urobí odliatok sochy, čo bola v hlave.

Ako psy sliedime po zločincoch,
v stopách zanechaných po sebe.

V dyme, na ktorý sa premieňame,
prenikavo zahúka kuvik,
a do sopečného krátera
sa rúti naše vtáčie torzo.

 

Až príliš počuť videnie

Keď sa pozrieš do zrkadla,
v jeho očiach zbadáš prudký útok tenoru
vykvíleného za všetky zatratené duše,
popri metalových riffoch orientálne
vybrnkávanie gitary s chrámovým organom
a spinetom horiacim aj za čarodejnicu
na hranici. Hovoríš nie, no pohľadom
šepkáš slzy novodobých dejín stredoveku.

Prudké pokračujúce besnenie.
Až také pohlcujúce
miznutím tváre na kríži,
že sa nielen ja strácam v sebe.

 

Medzi túlaním a túlením

Raz príde hmla, dojem zrodu
s našou striekajúcou podobou,
človeka zmetie jeho ruka v sklenom oku.
Dáma v čiernom, v klobúku so závojom.

S nirvánou až po vybesnení tiel
prichádza pravá viera. S mincami na očiach.
Urodzená ti tam hodí bielu ružu.

A tak tranzujme do bezvedomia,
lebo týmto pohrebným gestom,
keď rozkoš isto splynie s umieraním,
sa na koncerte vyplače všetko.