Prečítané: 864x
Hodnotenie používateľov: 5 / 5
 

Rozhovor so spisovateľom, literárnym kritikom a vydavateľom Radovanom BRENKUSOM (Knižná revue 2007/21)

Už z názvov vašich diel vyplýva akási fascinácia mysticizmom. Je pre vás uvažovanie o posmrtnosti dôležitým pre život? Necítite v tejto téme prílišný návrat do wertherovského romantizmu?

Nie, pretože téma posmrtnosti sa mi vidí priveľmi vzdialená od postavy Werthera, hoci ani on sa nemohol vyhnúť úvahám o smrti. V jeho prípade sa Goethe ujal najmä témy neopätovanej lásky k Lotte, kedy nielen Werther pri svojej povahe musí skončiť tragicky. Základné pocity márnosti, ktoré v každej dobe neobídu takmer nijakého mladého človeka, ho robia „večnou“ postavou. Na základe vašej otázky som si teraz uvedomil istú paralelu s poviedkou Na druhom brehu, kde Pavol tiež končí tragicky pre neopätovanú lásku k Verone. Podobnosť je však vonkajšia. Príbeh so záverom má iné podložie, rieši iné záležitosti a uprednostnením témy posmrtnosti Pavol na rozdiel od Werthera umiera šťastne. Vážna literatúra sa vyvíja, takže komunikácii s minulosťou sa nedá vyhnúť už len z hľadiska kolektívneho vedomia. Otázka znie, či konkrétny návrat v literatúre je zopakovaním napísaného, alebo prináša originálny pohľad. Táto náročná úloha zostáva na pleciach literárnych vedcov. Preto si nedovolím tvrdiť, že v mojich témach je návrat do romantizmu, tobôž ako autor nemôžem súhlasiť s nejakým prehnaným návratom. Keby som bol o ňom presvedčený, žiadnu knihu by som z rúk nepustil na verejnosť. Ak za jeden z podstatných znakov literárneho romantizmu budeme považovať rozpor medzi túžbami a skutočnosťou, nevylučujem, že tento prvok nie je obsiahnutý v mojej tvorbe. Nie som ale kompetentný hodnotiť vlastnú tvorbu. Samozrejme, uvažovanie o posmrtnosti mi pre praktický život pripadá zbytočné. Na druhej strane si uvedomujem, že nie sme tu preto, aby sme uspokojovali iba svoje základné potreby. Na rozdiel od zvierat pátrame po vlastnom zmysle a v určitom štádiu sa posmrtnosť stáva súčasťou iných závažných etických otázok.

„Pamätaj, že tou plážou kráčame len raz...“ (Ani nevstúpiš do rieky – zo zbierky Romanca s bludičkou) Na holých pravdách býva čosi smutné. Necítite sa tak trochu ako intelektuálny bergmanovský rytier smútku? Preto: Dovolí vám vaše ego napísať aj básne veselé, plné smiechu a radosti? Alebo inakšie – Alexej Mikulášek napísal, že vašimi inšpiračnými zdrojmi sú symbolizmus a subjektivizmus slovenskej básnickej moderny a surrealizmus s jeho vizualizovanou ľudskou úzkosťou. Prečo práve tieto zdroje a nie iné?

Neviem. Keď tvorím, neuvedomujem si, z ktorých zdrojov čerpám. Isté pocity, úvahy a z toho vyplývajúci obraz sveta v knihe Návraty pekla spadajú do určitého obdobia môjho života a pripúšťam, že v budúcnosti môžu byť ďalšie zdroje, ktoré ma možno posunú inam. Obdobie Návratov pekla je už dávno za mnou, dnes som niekde úplne inde. Mám dojem, že bezmocnosť zobrazená vo všemožných prejavoch je literárne vyčerpaná. Akoby si tragické osudy žiadali komédiu, hru, kde je všetko vopred jasné, a predsa je všetko inak, ako to navonok vyzerá. Necítim sa ako rytier smútku, nieto ešte ako intelektuálny alebo bergmanovský. To by ma Cervantes s Donom Quijotom riadne vysmial (smiech). Moje ego mi dovolí napísať akékoľvek básne a prípadne uverejniť ich, ak sa mi po mnohých pochybnostiach podarí dospieť k záveru, že ich publikácia má zmysel pre čitateľov poézie. Neberiem ohľad na ich oblek, nech pôsobia vo svojej nahote. Vážna hudba zostáva vážnou nezávisle od toho, či vyjadruje smútok alebo radosť. Mimochodom, keď som kedysi čítal Poeove, Baudelairove či Traklove básne, nepotreboval som katarziu v ich priestore. A predsa na mňa mali silný estetický účinok, ktorý sa dá prirovnať k očistnému kúpeľu. Predtým som nikdy neveril, že poézia môže spôsobiť až takú úľavu, navyše taká, čo prsty strká do popola mimo svetla, azda aby vyhrabala krutú rozprávku.

Na rozdiel od pozitívne prijímanej poézie sa vaša poviedková kniha stretla s oveľa menším pochopením. Je to iba preto, že poézia sa vždy nedá automaticky pretlmočiť do jazyka prózy?

Príčin je isto viac, mojím cieľom nebolo pretlmočiť poéziu do jazyka prózy. Naopak, pri tvorbe poviedok som sa usiloval zabudnúť na poéziu. Miestami sa mi však zdalo, hlavne pri korektúrach, že metafora v skratke vystihne situáciu lepšie ako prostý alebo siahodlhý opis situácie. Občas som si ju dovolil, navyše preto, že v próze sa vety opakujú ešte častejšie a nudnejšie ako v poézii. Jednoducho som presvedčený, že to pomohlo nielen forme, ale i obsahu. Výsledné dojmy sú už na čitateľoch. Nemyslím si, že by som s konkrétnym typom básnických prostriedkov preháňal. I nimi treba šetriť ako korením. Napríklad na expresívnom symbolizme spočíva jediná poviedka Mesto polomŕtvych a zopár takýchto výrazov som použil v poviedke Nebeská záhrada v pekle, kde na niektorých miestach boli nutným a vhodným opisom zvláštneho prostredia a atmosféry. Príčiny menšieho pochopenia poviedkovej knihy Návraty pekla môžu byť rôzne. Pri niektorých odozvách dokonca vznikla rovnako oprávnená otázka: prečo sa moja poézia stretla s menším pochopením ako próza? Podľa mňa pre autora je zbytočné špekulovať o takýchto príčinách, takisto ako o príčinách prijatia prózy viacerými čitateľmi, ktorí sú nadšení a prekvapení, že na Slovensku také príbehy z pôvodnej tvorby vôbec vyšli. Existujú totiž mnohí milovníci literatúry, ktorí vnímajú charakter súčasnej slovenskej prózy, a možno im moje poviedky priniesli niečo, čo podvedome očakávali, ale nevedeli si nájsť. O vydanie knihy zatiaľ prejavili záujem Poliaci a Francúzi.

Ako by ste charakterizovali jazyk matematiky a fyziky? Nachádzate aj v nich poéziu, ako svojho času povedzme Vojtech Kondrót? Snažíte sa zamestnanie a záľubu od seba prísne oddeľovať, alebo sú medzi nimi styčné body?

Jazyk matematiky je formálny s pevne dohodnutou štruktúrou, ktorá má svoje historické ukotvenie v metamatematickej teórii dôkazov. Jazyk fyziky je vo väčšej miere otázkou interpretácie, hodnotenia fyzikálnych javov. Má teda viac obsahový ako formálny charakter. Neverili by ste, koľko fantázie musia vynaložiť fyzici, aby čosi objavili. Poézia ako spôsob života, pocitového prežívania reality, sa nedá poprieť ani vo fyzikálnej oblasti. Písaná forma poézie, ktorá sa k nej stále len približuje, predstavuje však jazyk, čo sa v obsahovej rovine nachádza v protikladnom vzťahu k matematickému jazyku. Preto sa ani fyzike, pokiaľ bude používať matematický aparát, principiálne nikdy nepodarí vystihnúť to, čo dokáže zobraziť poézia. Poetický jazyk je paradoxný (slovami vyjadrí, čo sa slovami nedá vyjadriť), kým matematický jazyk je jednoznačný. Báseň obsahuje všetko a nič, no Einsteinova gravitačná rovnica alebo Diracova rovnica relativistickej kvantovej mechaniky zahŕňa všetko, čo sme dosiaľ schopní fyzikálne zdôvodniť v makro alebo mikrosvete. V rovnici je „všetko“ implicitne dané, matematickými pravidlami objavujeme iba jej dôsledky, o ktorých ako ukrytých sme nevedeli. V básni môžeme objaviť, čo v nej predtým nikdy nebolo. Obidva symbolické jazyky nie sú v extrémne kontrastnom vzťahu, tvoria dialektickú jednotu protikladov. Z tohto hľadiska nie je možné, aby ich styčné body boli odstránené! Tak ako jazyk poézie vykazuje vlastnosti formalizmu, podobne si už matematika sama dokázala obsahový charakter svojho jazyka cez Gödelovu teorému o neúplnosti axiomatických systémov – v každom formálnom systéme existujú vety, ktorých pravdivosť v rámci tohto systému nemožno dokázať ani vyvrátiť. Zároveň do svojej literárnej tvorby určite prenášam niektoré filozofické otázky prírodných vied, či už to chcem alebo nie, lebo nielen fyzika je viac filozofickým ako matematickým prístupom k realite. Ak spisovateľ tvorí umelecký obraz sveta, nemôže v ňom úplne eliminovať vlastný svetonázor, ktorý spočíva i na týchto otázkach.

Vo vydarenej poviedke Nekonečná belasá zábava z vášho prozaického debutu ste filozofujúcemu básnikovi vložili do úst nasledovné vety: „Píšeme romány, hráme divadlo a natáčame filmy. Vymýšľame si svety, v ktorých by sme sa radi ocitli. Inak by sme zošaleli zo všednosti. I básnici menia prostý okamih života na zázračný, aby sa nezbláznili z bežného dňa. Hľadáme sa v strhujúcich príbehoch, lebo sa desíme obšúchanej reality.“ Stotožňujete sa s ním v týchto slovách?

Je jasné, že sám autor nemusí súhlasiť s mnohými tvrdeniami, vloženými postavám do úst. Často si ich vynúti vnútorná logika fikcie. Toto je časť textu, s ktorým sa do istej miery stotožňujem. Je však jediným motívom autorskej tvorby vyhýbanie sa stereotypu? Nie, ide o rýdzo existenciálny motív akejkoľvek činnosti, kedy sme odhodlaní robiť čokoľvek hoci sizyfovsky, len aby sme zabili nudu. Problém teda môže nastať aj na základe nudného života bez problémov – vtedy si človek s veľkou pravdepodobnosťou vymyslí svoj život a podľa toho ho bude žiť. Viacerí smrteľníci tak zo svojich životov robia literatúru. Nie je takéto východisko únikom bez úniku? Tvoríme a konáme, len aby nás nezadlávilo prázdno, ktorým nám do očí hľadí nuda? Určite prichádzame do styku aj s inými motívmi tvorby, motívom môže byť napríklad prostá radosť z umeleckej fikcie. Nechcem preto generalizovať platnosť toho, čo povedala spomenutá postava. Predpokladám, že v krutom, tragickom príbehu by sa nechcel ocitnúť nijaký bežný človek, hoci by mu možno jeho romantický podtón stál za to, aby ho prežil, aby na rozdiel od terajšieho života našiel svoj zmysel v inom živote.

Možno vami popísané motívy tvorenia aplikovať aj na vaše ďalšie literárne aktivity? Môžete o nich prezradiť niečo viac?

Z toho, čo som povedal, nemám pocit, že by moje ďalšie literárne aktivity vyslovene vyplývali iba z existenciálnych motívov činnosti. Mám jednoducho svoje potreby, ktoré sa snažím uspokojovať ako každý človek. Jednou z potrieb je pomáhať druhým, ak to má význam. Keďže som činný v literatúre aj ako vydavateľ, môžem pomôcť začínajúcim autorom, ktorí o súvislostiach na slovenskej literárnej scéne nemajú poňatia. Na jednej strane sa usilujem presadiť kvalitných slovenských autorov v zahraničí, na druhej strane zahraniční vydavatelia chcú, aby ich autori vydali knihy na Slovensku. Spolupráca sa stáva obojstranne výhodnou. Niektorí slovenskí autori už boli prezentovaní v poľských časopisoch (Nadwislocze, Nasz Dom, Akant), v ukrajinskom časopise (Literaturna Ukraina) a bostonskom (White Eagle). V spolupráci so zahraničnými vydavateľmi robím všetko pre to, aby napokon vyšli knižné publikácie slovenských autorov v preklade. Za týmto účelom bolo založené občianske združenie a vydavateľstvo Pectus, zamerané aj na organizovanie literárnych aktivít pre zahraničných spisovateľov. Momentálne sa do tlače pripravuje preklad knihy Už nepíšete? od francúzskej autorky Laurence Cossé. Združenie, v ktorom nie som sám, z ekonomického hľadiska umožňuje získavať vlastné finančné prostriedky, ktoré si dokážeme zabezpečiť sami. Mestom Košice máme už schválené dotácie na dve akcie – na multimediálny interaktívny projekt (Verse versus verse) a na podujatia autorských večerov (NON poetry), kam pozveme viacerých slovenských spisovateľov. Na rok 2013 je naplánovaný medzinárodný Košický literárny festival, ktorý sme organizačne zastrešili Spolkom slovenských spisovateľov a slovenským PEN centrom.

Za rozhovor ďakuje Ľuboš Svetoň