Prečítané: 1235x
Hodnotenie používateľov: 5 / 5
 

Radovan Brenkus: Powroty piekłaV poľskom vydavateľstve Abilion vyšla Brenkusova kniha poviedok Návraty pekla v preklade Marty Pelinkovej a s doslovom literárneho kritika Janusza Termera. V diele Návraty pekla nájdeme skondenzovanú charakteristiku súčasnej spoločnosti. A hoci je podaná prostredníctvom deštrukčných alebo groteskných obrazov, hrdinovia jednotlivých poviedok dokážu ohromiť čitateľa, podnietiť k mysleniu, zvlášť k mysleniu o stave kolektívnosti či nás samotných. Autor magicko-realistickým spôsobom načrtáva etické a existenciálne problémy, opisuje bezradnosť, niekedy priam zúfalstvo spôsobované pokrokom civilizácie, odvrhnutím, nedostatkom prispôsobenia alebo chuťou hlbšie spoznať zmysel existencie. Postavy poviedok nezriedka utekajú do vyimaginovaného sveta, stávajú sa obeťami alebo katmi, býva, že spáchajú samozničenie. To však neznamená, že v tejto próze niet miesta na katarziu. Autor zároveň nezabúda na diskrétne „biele miesta“, ktorých vyplnenie dodatočným obsahom prenecháva čitateľovi. Celok odkazu situuje dielo tohto autora na vysokú literárnu úroveň.

Existenciálne otázky, zúfalstvo a vzbura
(doslov k poľskému vydaniu)

Radovan Brenkus (nar. 1974), slovenský básnik a prozaik, je už v Poľsku trochu známy z prekladov Marty Pelinkovej, jeho poézia a próza vyšla v niekoľkých poľských časopisoch (Akant, Gazeta Kulturalna, Kozirynek, Wyspa a i.), bola prezentovaná aj na rzeszowsko-bieščadských sympóziách o prihraničnej literatúre, za účasti tvorcov zo Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Avšak poviedky zo zbierky Návraty pekla, ktorú držíte v rukách, sú prezentáciou debutantskej prózy tohto autora v preklade na poľský jazyk.
Som nesmierne zvedavý, ako zareaguje čitateľ na dotyk so svetom v týchto poviedkach a ich hrdinov, vsadených nie vždy do konkrétneho času a priestoru, a častejšie – tak ako v rozprávke alebo podobenstve – do nadčasového, univerzálneho rozmeru, ako zareaguje na stretnutie s týmto značne nekonvenčným, originálnym a niekedy priam neobvyklým autorským videním sveta (napr. poviedka Nebeská záhrada v pekle), videním ľudskej, spoločensko-existenciálnej skutočnosti. Také sú i vnútorné zážitky a „príhody“ hrdinov jednotlivých poviedok, „vhadzované“ do reality spôsobom takisto literárne nestereotypným. Postavy sú spisovateľom kladené zoči-voči zložitým a neočakávaným psychologickým situáciám, absurdne skúšané neustálou hrou osudných náhod, ako aj nevyhnutnosťami biologicko-spoločenských peripetií a osobnej empírie. Autor poníma udalosti a zvyčajne fatálne zhody okolností, ktoré postihujú jeho hrdinov, ako svojrázne experimentálne políčko, ako prostriedky na budovanie metafor a „príkladov“ ľudského osudu, života na tomto „najlepšom“ zo svetov (Voltaire) v súlade so starou osvietenskou tradíciou. A Radovan Brenkus, zdá sa, práve tomuto filozofickému presvedčeniu, onej veľkej literárnej tradícii adresuje svoju výzvu. Berie ju vážne, hoci negatívne, stavia sa proti nej v kolbišti, túži odprevádzať ju s ovisnutým nosom, veľmi razantne, spôsobom pohýnajúcim predstavivosť citlivého čitateľa, pretože je obrazovo výrazný, jazykovo expresívny!
Pravda, čo sa týka kontestátorstva, nie je prvý a isto ani posledný v súčasnej európskej a svetovej literatúre, predovšetkým v jej dôležitom a rozsiahlom „prúde“ protestu proti tradičným poznávaco-umeleckým koncepciám, ktorý najmä od začiatku 20. storočia má nepomerne bohatý prínos a mnohé umelecké afinity. Tento „prúd“ sa napokon nazýva rozlične: „čierna“ literatúra, próza laicko-existenciálnej absurdity, ale aj literatúra vzdoru proti nemu samému, nie celkom pesimistická, zato značne kritická voči dávnej humanistickej, filozofickej úteche (Boethius), literatúra proti týmto „krásnym“, takisto romantickým ilúziám a nádejam... Toto sa mi v lektúre poviedok zo zbierky Návraty pekla javí ako bezprostredné, svetonázorové zázemie Brenkusovej prózy, jeho meno možno pripísať do dlhého zoznamu spisovateľov mnohomenného literárneho „prúdu“, počnúc – aby sme nezašli priďaleko – Hugom von Hofmannsthalom (Hlupák a smrť či Rozprávka 672. noci), Mauricom Maeterlinckom (Slepci), Jeanom Gionom (Husár na streche), Jeanom-Paulom Sartrom (Hnus), Albertom Camusom (Vzbúrený človek), Jeanom Genetom (Denník zlodeja), L. F. Célinom (Cesta do hlbín noci), Samuelom Beckettom (rané poviedky), Malcolmom Lowrym (Na úpätí sopky), Nathalie Sarrautovou (Vek podozrievania), Kazimierzom Truchanowským (Peklo nepozná spánok), anglickými tzv. nahnevanými mladými či americkým spisovateľom Johnom Barthom, tvorcom termínu literatúra vyčerpanosti, až po viacerých súčasných kritikov spoločnosti, kultúry a umenia „novej civilizácie“, prozaikov ako povedzme škandalizujúci, bez žartov šokujúci „súčasných malomeštiakov“ Jean-Marie Le Clézio (Púšť) či Michel Houellebecq (Elementárne častice).
Treba však hneď a pre plnú jasnosť povedať, že Radovan Brenkus ako prozaik nechce nikoho nasledovať či azda kopírovať predchodcov. Ak sú v jeho poviedkach stopy po lektúre či odvolávky na niektorých zo spomenutých tvorcov (a veľa iných, aj zo vzdialených epoch, napr. na španielskeho básnika Góngoru s jeho zvláštnym jazykom barokovej obraznosti či Arthura Rimbauda – napríklad poviedka Nebeská záhrada v pekle), sú to viac-menej len odľahlé zdroje umeleckej inšpirácie, jej všeobecnej podstaty, nie predmet akéhosi nereflektovaného uctievania a úsilia o rozmnoženie výsledkov, ktoré dosiahli jeho predchodcovia. Naopak, pre tohto autora je to predovšetkým dodatočná výzva, dodatočný podnet pre predstavivosť, tvorivý impulz.
Pre mnohých čitateľov Brenkusovej prózy – aj toto treba zdôrazniť – môže byť ťažko prijateľná jeho vízia sveta a človeka, plná existenciálnej absurdity, bolesti každodennej existencie, úzkosti, strachu, dojímavého vedomia smrti, zúfalstva a ostrej vzbury proti „starým mýtom“ (vrátane mýtu romantickej lásky), ošúchaným v bežnom vedomí, a to nielen zo všeobecných dôvodov, svetonázorového presvedčenia (nevieru v jestvovanie akejkoľvek nadradenej „hybnej sily“, ba v zmysel ľudskej existencie), vyjadrovaného hrdinami a rozprávačmi, ale aj pre špecifický spôsob písania, utvárania sveta v týchto poviedkach. Totiž pre uplatňovanie autorskej techniky tzv. „hľadiska“, bohatého repertoáru rôznych ďalších prostriedkov (vnútorné monológy postáv, odvolávky a literárne alúzie). Prostriedkov zdanlivo čisto výrazových, a predsa závažných vo svojej všeobecnej, významovej výpovedi. Závažných ako metódy obmieňajúce sa v každej z desiatich poviedok, metódy fabulárnej narácie, najčastejšie útržkovitej, obmedzenej na nevyhnutné minimum ako partitúra hudobnej skladby, kde sú vždy nedopovedané miesta, vyžadujúce od príjemcu, aby si ich samostatne „vyplnil“.
Nemusím dodávať, že pre mňa ako čitateľa Návratov pekla práve v tom poslednom spočíva jedna z hlavných sfér atraktívnosti a hodnôt tejto prózy, ktorá poskytuje východiskový materiál na rozmanité úvahy o svete, spoločnosti, človeku a... literatúre. Toto sa totiž ukazuje ako nadovšetko podstatné. Brenkus preto píše tak, ako píše, to znamená, využíva vymedzené autorské prostriedky a odvoláva sa na rozličné dráždivé príklady, drastické existenciálne problémy, dekonštrukciu ľudskej situácie vo svete „bez hodnôt“ a nadradené sankcie, lebo napriek všetkému nestratil vieru v zmysel a poslanie do literárnej tvorby. V opačnom prípade by už na začiatku zlomil pero! Autor sa nezriekol viery v katarzný zmysel literatúry (umenia vôbec), ktorá má podľa neho veľa povinností, aj keď iných ako v staršej literatúre (a iste ich bude mať naďalej), najmä povinnosť hovoriť o najpodstatnejších záležitostiach pre našu ľudskú situáciu. Práve preto autor umiestňuje reálie poviedok do mierne simulovaného historického obdobia (napr. vo faustovskej Dohode s diablom), do iba naznačovaných a rozpoznávateľných „dekorácií“ súčasnosti (Kliatba zo záhrobia či vojna v Stretneme sa v raji), lebo preňho sú najdôležitejšie nie ony samy, ale otázky, ktoré nastoľujú vzhľadom na zásadné a posledné (eschatologické) veci ľudského života. Bez ich rozlúsknutia sme isto ako „slepé mravce“, tiene v Platónovej jaskyni alebo opité deti v hmle (tak ako niektorí hrdinovia týchto poviedok). Literatúra podľa Brenkusa je vlastne na to, aby vytrhávala človeka zo stavu embryonálneho nevedomia, aby v ňom rozvracala tzv. svätý pokoj existenčnej polomŕtvoty (Mesto polomŕtvych), pasívnych a jalových konzumentov ovocia kultúry a civilizačného pokroku, aby nútila – tak v minulosti ako dnes – racionálne uvažovať o trýznivých existenciálnych otázkach a úzkostiach, aby vytrhávala zo zúfalstva a provokovala k očistnej vzbure.

Janusz Termer
Varšava, august 2012