• Návštevy: 651
Hodnotenie používateľov: 5 / 5
 

Spisovateľ a prekladateľ Radovan Brenkus v rozhovore s Etelou Farkašovou (Literárny týždenník 13 – 14/2016)

Etela Farkašová: Do každého rozhovoru, ktorý pripravujem, vstupujem s ambíciou urobiť ho originálne, tak, aby zaujal, pritom dobre viem, že neexistujú absolútne originálne otázky ani odpovede, pretože, keď sa to tak vezme, všetko sa už povedalo, pravda, vždy trochu inak, inými slovami, v iných rámcoch...
Radovan Brenkus: Iste, absolútna originalita či absolútne pravdy neexistujú, lenže to vôbec neimplikuje vyhnanie originality z estetiky či pravdy z gnozeológie. Človek musí byť skeptikom, nemôže ako dogmatik veriť všetkému, čo sa povie alebo napíše, ale chybou by aj bolo neveriť nikomu – nedokážem byť skepticista – zástanca skepticizmu. Postmoderná optika „všetko-sa-napísalo“ nemá až tak ďaleko od optiky „všetko-je-tu“ či „všetko-sa-opakuje“, popiera vývoj v literatúre, dokonca človeka cez jej dokumentárny rozmer poníma ako tvora, ktorý sa historicky nerozvíja. Pritom z dvadsiatich slov, keď o ne napokon nejde, môže zakaždým vzniknúť iná báseň, už len iným strofickým členením. Navyše, jej exegéza závisí od historicko-kultúrneho kontextu, v ktorom vznikla. Ešte aj v spisoch starých Grékov sa ukrýva značne odlišná mentalita. Pre niekoho existuje socha v mramore dopredu a sochár ju hotovú leda vydobýja dlátom, nie však pre mňa. Ide o novú skutočnosť, hoci prináša otázku, nakoľko je originálna. A v tom prípade je nepodstatné, ak si módna vlna antiideológov fikciu pletie s ilúziou, alebo ak väčšina považuje kuchára za umelca a jedlo za dielo.

E. F.: Keďže sme si vyjasnili problematiku originality, môžem ti položiť otázku, ktorej originalitu celkom isto nepripisujem: A teda, ako si vstupoval do literatúry?
R. B.: Ťažko mi odpovedať na „ako“. Skôr si myslím, že som do nej nevstúpil. Považovať sa za spisovateľa alebo kritika, to je ako štylizovať sa na Einsteina vo fyzike. Druhá vec, že jeho spinozovská orientácia ma nejako zvlášť neobohatila, vzory na nasledovanie nie sú potrebné. Jednoducho sa len venujem písaniu poézie, prózy, neraz hodnoteniu tvorby, pretože mám rád kritiku esejistického charakteru. Maximálne, čo môžem urobiť, je vložiť správu do fľaše a hodiť ju do mora. Čitateľ nie je svätá krava, písať možno hoci aj pre nenarodených. Neverím v nijakú misiu literatúry. Mnohé jej funkcie sa zachovali, ale jedno je isté: akákoľvek spoločenská funkcia tohto umenia zanikla.
E. F.: Vyštudoval si matematiku a fyziku, v tomto odbore si aj spočiatku niekoľko rokov pôsobil, teraz sa venuješ svojmu vydavateľstvu Pectus a vlastnej literárnej tvorbe, nachádzaš nejaké styčné body medzi presnosťou, logickosťou matematického či fyzikálneho myslenia a medzi imaginatívnou podobou takpovediac literárneho myslenia, čo ti dáva jedna, čo druhá oblasť?
R. B.: Mnohí obdivujú formálnu logiku, akú využívajú algoritmy, a pritom ako málo poznáme dialektickú. Ak vieme, čo považovať za matematický dôkaz, nie je problém urobiť program, ktorý z príslušných axióm dokáže známe teorémy, dokonca môže zostaviť aj nové a vypísať ich dôkazy. Ak takú mechanickú záležitosť zvládne počítač, stojí matematik ešte za obdiv? Otázka z recesie, keďže žiadnu oblasť nepovažujem za vážnejšiu ako ostatné. Navyše, tá istota je len v rámci axiomatík, pretože tie sa historicky vyvíjajú. Tak ako si študujem články z muzikológie, rovnako si viem vychutnať sociologickú literatúru. Každý odbor už svojím prepojením na iné láka na rozšírenie si obzorov, aby sa aj doň videlo hlbšie. Pritom je dôležité rozvíjať si akýsi vlastný „filter“, inak hrozí, že sa ktosi hltaním informácií stane kontajnerom, ďalším eklektikom, ktorý mieša hrušky s jablkami. Takto sa možno cítiť v mnohých oblastiach ako doma a zároveň sledovať, ako sa aj odborníci mýlia, keď svojím uhlom pohľadu, evidentne zúženým ich profesiou, prekračujú vlastnú oblasť.
E. F.: Opýtam sa ešte inak, čo dnes možno podľa teba očakávať od jednej i druhej z uvedených oblastí, kde cítiš väčšiu istotu a vôbec, potrebuješ pre prežívanie v súčasnom svete pocity istých pevných bodov?
R. B.: Všetky vedecké, umelecké i umenovedné oblasti tvoria jedno vlákno v sieti spoločenských procesov, nemôžu zmeniť celú sieť. Práve osvietenci verili osvete, že môže zmeniť ľudí a tak spoločnosť, naivne sa domnievali, že príčinou vojen sú náboženské (politické) spory. Bohužiaľ, ryba nesmrdí od hlavy. Čo sa týka života, neočakávam veľa od poznania a umenia v spoločnosti. Ani filozofické dielo nemôže byť cestou, vzorom alebo návodom, ale nanajvýš obohatením ducha, inšpiráciou pre vlastnú filozofiu, ktorá v širšom význame ako komplex postojov má priďaleko od akademickej podoby. Kto nemá svoju filozofiu, intímne rituály a bytostný vzťah k udalostiam, má náboženstvo. Vskutku možno natrafiť na mnoho ľudí, ktorí tušia, cítia a poznávajú tak výstižne, že ich postrehy sa nemusia opierať povedzme o sociológiu. Často vystačí zdravý rozum. A keď starká už tretí deň malátnie od hladu, umelecké dielo jej môže byť ukradnuté. Vtedy je nepodstatné, či čas je imaginárna os v Minkowského formalizme časopriestoru na uľahčenie výpočtov v analógii s klasickou mechanikou, alebo podľa laikov ďalší rozmer fyzikálneho priestoru.
Pýtaš sa na potrebu istoty. Nielen ja, ale aj iní sa čoraz častejšie obracajú k tejto otázke, o to viac v spoločnosti, kde sa sociáldarwinizmus – prežívajú tí, ktorým sa v „kasínach“ darí vyhrať najväčšiu sumu, a teda ich vlastníci, ktorí podniky už ani nedirigujú – stal praxou. V známych ekonomických mechanizmoch, pre ktoré jedinec podlieha slepej hre štatistických síl, niet ani zrnka etiky. Preto sa ľudia utiekajú k umeniu, filozofii, náboženstvám, veda okrajovo slúži najmä novým technológiám. Neprekvapuje, že vo vládnucom individualizme sa opäť stalo módou hľadanie istoty v sebe samom. Táto orientácia na Archimedov bod v sebe, kde takzvaná cesta vlastného poznania má rozmanité scestné podoby, je len naruby prevrátený ontocentrizmus. Prosto trh za poplatok ponúka lieky aj proti zúfalstvu. Stavím sa, že „pacienti“, ktorí sa ponárajú do hlbín svojho mikrokozmu, kde sa údajne zbieha celý makrokozmos, nič nenájdu. Dôležitejšie však je, že ľudia začali prehodnocovať svoj vzťah k ontologičnu, a ak aj zvyšky monoteistických náboženstiev tu budú ešte pretrvávať ďalších tisíc rokov, napokon si zvolia také prístupy, ktoré väčšmi zodpovedajú ich životnej skutočnosti, také rituály, ktorých symbolika väčšmi vyhovuje ich emocionálnym a intelektuálnym potrebám.
E. F.: Pri čítaní tvojej novej básnickej zbierky som mala pocit, že vychádzaš z predstavy istej historickej kontinuity, akéhosi zvláštneho prepojenia medzi mytologickou minulosťou a aktuálnou súčasnosťou, otázky, ktoré si kládol a kladie človek, akoby ostávali v zásade podobné... Je sizyfovský údel (tlačiť balvan pred sebou) večným ľudským údelom, a je túžba stvoriť svet nanovo (respektíve stvoriť celkom nový svet) podľa teba takisto večná?
R. B.: Čo je večné? V našom myslení sa postupne ukazuje, že nič nemožno považovať za večné, ani peniaze, lásku, umenie, ľudskú civilizáciu, boha. Odvážim sa tvrdiť, že sa takto, akoby prenesením seba cez všemožné časy, musí stratiť nielen básnik, aby sa mohli pred ním, bez nesmrteľnosti objaviť krajšie, pochopiteľnejšie a primeranejšie do seba zapadajúce horizonty. Tragickejšie to býva obrátene, ak sa nadšenie končí márnosťou.
Ono adjektívum nedokážem vnímať v kontexte jazyka inak ako v prenesenom význame, ako synonymum trvalého. Naozaj, kým existuje ľudská civilizácia, svojho utrpenia sa nezbaví. Pritom vôbec nejde o to odstrániť ho, nie preto, že niet receptu, ale raj by priniesol omnoho obludnejšie problémy. Ľudia však môžu zmierniť utrpenie, vybrať si ľahší balvan. Práve zmenou sveta, jeho stvorením nanovo. Že to pripomína hru na bohov? Na tom záleží najmenej, svet tak či onak menia. Nemajú iné východisko, ak sa tak nemá diať leda v hlave ako u stoikov alebo v posmrtnom živote ako u náboženských prívržencov. Ľuďom, či už si to uvedomujú alebo nie, je bytostne vlastná praktická poézia, vrátane vzbury, viac účasť na nej než iba pozorovanie. Básnici sa síce pokúšajú zachytiť tieto momenty, jednako nimi stvorený svet väzí vo fikcii.
Stručne dodám, hoci tým sklamem odporcov sociálnych inžinierov, že k zániku kapitálu nie sú potrebné modernistické projekty novej spoločnosti. Nijaký ľudský faktor by sa nemal bezprostredne podieľať na riadení ekonomiky, ani súkromní vlastníci a ich manažéri, ktorí botanickú záhradu zmenili na zoologickú. Zánik kapitálu neodstráni konflikty, ale ak znemožní vojnové, to nie je málo.
E. F.: Kde však vziať podnety, a aj energiu na svetotvorbu, na vytvorenie takých podmienok, aby sa život stal znesiteľnejší pre väčšinu – ak nie pre všetky ľudské bytosti, aby sme nezahubili celkom prírodu a nepochovali aj kultúru?
R. B.: Netuším, čo máš na mysli pod kultúrou, o to viac, že mnohým kultúra splýva s umením. Kým kultúra sa viaže na spoločenské pomery – mravnosť, vrátane právnych systémov, obyčají, bontónu atď., estetika umenia zahŕňa niečo úplne iné – morálku. Bez etiky sa redukuje na estetizmus, kde gýč, ktorým sa bez drámy nemá čo povedať, vystupuje ako monáda bez okien. Národné kultúry so svojimi tradíciami a zvykmi zanikli, ich zvyšky sú ešte zachované v kulinárstve. Ich osud nemohol byť iný ako osud samurajov pod náporom priemyselnej revolúcie. A čo sa týka súčasnej kultúry, pokojne jej môžem vystaviť úmrtný list. V nej ešte aj architekt robí projekt podľa predstáv investora, aby sa ten mohol na druhý deň nenápadne zbaliť a presťahovať inde. Keď táto kultúra, konformistická pri zdanlivej pestrosti, pretože autenticitu nahrádza dizajnérskym eklekticizmom, vzbĺkne aj so spoločnosťou vo vojnovom konflikte, nebudem sa zdráhať priložiť raždie na jej hranicu. Pospolitá multikultúra, ktorá s orientáciou na techné, a teda prostriedky, nedosahuje úroveň ľudovej, nestojí ani za ľútosť. Niežeby bola škodlivým hmyzom, ani marketingová propaganda nemá taký vplyv, aký sa jej zvyčajne prisudzuje, jednako včelám berie med a dáva im vodu s cukrom.
Inak vystihla si situáciu. Ide o znesiteľnejší stav, a nie lepší, ako sa domnievajú pokrokári. Podnety sa nachádzajú priamo na ulici, energiu možno čerpať aj z chaosu.
E. F.: Aké by mali byť podľa teba mechanizmy vytvárajúce onen znesiteľnejší stav?
R. B.: Dnes už nie je dôležitá politická otázka – kto a ako bude vládnuť, ale ekonomická – čo sa bude produkovať podľa skutočných potrieb a ako distribuovať. Schematizmus nakupovania tovaru na opätovnú premenu na peniaze by som nezveril ani opici. Nedá sa nazvať ani primitívnym, pretože tým by som vážne urazil prehistorickú etnológiu alebo umelecký smer na prelome 19. a 20. storočia. V každom prípade od jeho vytlačenia na okraj spoločnosti závisí mnoho. Dovtedy, kým sa nestane záležitosťou hŕstky ľudí, tak ako záľuba v poľovníctve, nemožno očakávať výraznejšie zmeny v ostatných spoločenských oblastiach.
Táto ekonomická otázka nie je teoretická, ale praktická. Bohužiaľ, jej vyriešenie, aj keď sa nezaobíde bez tvorivej činnosti ľudí v informačných technológiách, nestojí na akejkoľvek uvedomelosti, a to nie preto, že by ľudí ovládala stádovitosť, zaslepenosť, strata vedomia. Niežeby nevedeli, čo robia. Netušia o pozadí, ktoré vyplýva z ekonomických mechanizmov, ale konajú podľa neho. Skrátka, nijaký jednotlivec nedokáže mať dozor nad celou spoločnosťou, nemá schopnosť kontrolovať všetky dôsledky konania každého iného jednotlivca. Hoci vplýva na kolektív a najbližšie okolie, spoločenská realita sa deje nezávisle od jeho vôle. Nemôže teda zodpovedať dobreže nie za výskyt slnečných škvŕn. Zánik kapitálu isto neprebehne cielene a plánovane, ľudí prinútia tak urobiť opakujúce sa neznesiteľné okolnosti – predovšetkým bieda, ktorá v zdanlivo bohatom prostredí so záľahami tovaru spočíva v takej nízkej kúpnej sile, že ľudia nie sú schopní uspokojovať základné existenčné potreby. Ak ekonomická bieda spustí psychologickú reťazovú reakciu, nenávisť, obviňovanie, odvetu atď., masové vraždenie už nič nezastaví. Vtedy jedni môžu opäť presviedčať druhých, že jedine človek má potešenie zo zabíjania – táto pospolitá gnóma im už nepomôže. O nutnosti spontánneho charakteru sociálnych hnutí svedčia aj politické revolúcie, ktoré presadzujú leda kolektívnu politickú vôľu a po uchopení politickej moci sa zvyčajne končia otázkou ministra ekonomiky: čo mám teraz robiť? Takí aktéri pripomínajú scholastikov, ktorí sa vo svojich podmienkach náhle rozhodli pre niečo, čo nazývajú internetom, ale netušia o http protokole.
E. F.: Čo ťa na preklade najviac priťahuje a láka, vnímaš preklad cudzojazyčného umeleckého textu ako istú analógiu s riešením matematickej úlohy – alebo ako hru fantázie (samozrejme, do značnej miery záväznú), ako hru s významami slov? Prekladáš radšej prózu alebo poéziu, a aké texty konkrétne si vyberáš?
R. B.: Celkovo literatúru nedokážem vnímať nanajvýš ako hru s nepísanými pravidlami. Postmodernej literárnej kritike sa síce páči klasikovo „svet je divadlo a ľudia herci“, lenže táto „hra“ má priďaleko od kariet. Aj humor bez vážneho pozadia sa stáva plytkou zábavou. V detskej literatúre si stačí porovnať Tuwimovho slávika oneskorenca so všeobecne prijímanými veršovačkami. To zas neznamená, že literatúru treba brať smrteľne vážne – zaobíde sa bez prudérie.
Lexikálna analytika, čo umožňuje aj slovné hry, je pre preklad nevyhnutná, nie postačujúca. Napríklad z jej hľadiska nemožno vylúčiť ani doslovný význam vžitej slovnej väzby, najmä ak sa prenáša ďalším spôsobom v kontexte básne. Na autorovi, čo chcel a čo už nie, nezáleží. Otázka jeho zámeru, čo tým chcel povedať, ma nezaujíma. Prihliadam na všetky zámery umeleckého výsledku, aj autorom nechcené, tie musia byť takisto preložené. Polyinterpretačný priestor básne našťastie nie je a principiálne ani nemôže byť významovo neobmedzený. Inak by sa odobrila nadinterpretácia. A ak to pripomína riešenie matematickej úlohy, povedzme rovnice, obrazne dodám, že kým matematik hľadá obor pravdivosti (množinu riešení), prekladateľ má do činenia s konečnou množinou oborov interpretácie.
Pri preklade neuprednostňujem poéziu ani prózu, najdôležitejšie je, aby text mal čo povedať. Siaham najmä po textoch, pri ktorých som si ako-tak istý, že nič podobné som nečítal. Takých objavných a obohacujúcich textov, z ktorých sa dá dozvedieť čosi nové, nie je veľa. Prekladateľstvo je okrem iného skvelou školou imitácie, čo rozširuje obzory v kompozičných postupoch, štylistických figúrach, trópoch atď. Pokiaľ ide o lesť, niet sa čím chváliť, a predsa umožňuje vytvoriť báseň „na objednávku“, trebárs odbornej komisie na súťaži. Vtedy uznanie narobí viac škody ako osohu. Skúsenosť s imitáciou kultivuje intuíciu, pomáha odhadnúť, nakoľko iná tvorba býva originálna.